Muži padli do priční ako kláty. Žiadna hygiena, v kajute to smrdelo, ako v špajze kanibala. Nemal som im to za zlé, vedel som, čo si vytrpeli. Sám som bol dolámaný. Ruky sa mi triasli od únavy, žily na nich boli stále navreté, aj keď sme skončili pred dvoma hodinami. Kĺby som mal skrehnuté chladom a monotónnym pohybom. Túžil som po horúcom kúpeli a masérovi. Vytackal som sa z kajuty a spolu so mnou aj smrad. Zavrel som ho späť do vyhriateho pelechu rybárov. Paluba páchla rybinou, no bolo to tisíckrát lepšie ako dnu. More bolo pokojné, hladina sa takmer nepohla. Nad ňou sa vznášala jemná hmla, ktorá do rána zabieli celý priestor a zníži viditeľnosť na nulu. Mesiac mal neuveriteľný rozmer. Bol obrovský, mohol som na ňom počítať krátery. Pod stolom chlapi nechali niekoľko bední s rybími hlavami, tak som ich postupne vysypal do mora. Už ma nič nerušilo v rozjímaní. Ustlal som si na plášťoch a zásterách, sledoval more v mesačnej noci. Vtedy som prvý krát uvidel kosatky, ktoré asi prilákali zvyšky rýb, vysypané do mora. Doteraz boli tie rybie hlavy zaujímavé len pre všade prítomné, čajky. Nastala úžasná chvíľa. Z pokojnej hladiny stúpali a zas sa strácali mohutné chrbty kosatiek. Vládcovia Beringovho mora pretínali vodu aj nízku hmlu. Mesiac osvetľoval ich mohutné chrbty a mne sa prvý krát zacnelo za domovom.
Neviem, ako som to mohol. Ako som mohol zanevrieť na svoju rodinu, ktorej som nedal o sebe vedieť viac ako štvrť roka. Ubližovať tým matke, ktorá za mňa každý večer, od môjho odchodu, vyronila slzu. Na kolenách, zvierajúc pátričky a prosiac Boha o návrat jej jediného syna. Toho Boha, ktorého som len nedávno preklínal.
Ako som to mohol urobiť otcovi, ktorý celú tu dobu chodil ako bez duše. Ktorý sa nedokázal usmiať, pretože ho priveľmi bolelo srdce. Jeho stolička v hostinci ostala prázdna, do jeho krígľa napadal prach. Jediný s kým sa bavil bol náš pes Pinďo. Denne otváral schránku a zatváral ju s ťažkým vzdychom a s myšlienkou na najhoršie.
Ako som len mohol...?
Napísal som list, veľmi dlhý a obsiahly. Napísal som, ako ma to všetko strašne mrzí a ako sa za seba hanbím. Mal 8 strán a rodičia si ho uchovali až do môjho návratu, tak ako aj ostatné listy. Tu je pár úryvkov z neho:
Drahí rodičia,
len pred malou chvíľou som v mori zahliadol niekoľko kosatiek a počas tej chvíle som si spomenul na vás. Sám neviem prečo až teraz, a cítim, že som sa tou dlhou odmlkou voči vám previnil. Tuším čo cítite, keď neviete, čo je s vašim jediným synom. Odpusťte, že som sa voči vám takto zachoval, veľmi ma to mrzí...
...osud ma zavial až na more, kde chytám ryby, aby som sa uživil, kým sa nenaskytne niečo iné. Dni tu ubiehajú tak rýchlo, že si ani neuvedomujem, koľko času už pretieklo od môjho odchodu. Začína mi chýbať teplo domova, tvoj nedeľný koláč mama, tvoje politizovanie otec, Pinďova radosť, keď vás prídem navštíviť. Jediné, čo mi nechýba, sú prázdne izby miesta, ktoré som kedysi začal nazývať domovom, a spomienky s ním spojené...
...,aj keď som sa už vyrovnal s osudom, ktorý ma postretol, na návrat nepomýšľam. Bojím sa, že priskorý návrat opäť rozjatrí to, čo sa konečne začalo hojiť. Na tomto nedotknutom slobodnom mieste získava môj život opäť zmysel. Akoby tu čas nejestvoval, akoby tu nejestvovalo nič pred tým a nič potom. A v tom sa skrýva aj význam tohto miesta. Je tu stále niečo, čo ma ohromí a zamestná moju myseľ natoľko, že na minulosť už nemyslím takmer vôbec. Možno práve moc tohto miesta zavinila, že vám píšem až teraz. Nechcem, aby ste sa o mňa báli, som v poriadku, zdravý a živí. Viem, že sa teraz pýtate, kedy sa vrátim, ale nedokážem vám odpovedať. Domov mi veľmi chýba, vy mi veľmi chýbate, no nemôžem teraz odísť, nechcem sa vrátiť z polcesty, aj keď je jej cieľ nejasný. Takže návrat je zatiaľ v nedohľadne, možno to potrvá rok, možno dva...
...dávajte na seba pozor, mám vás rád
Richard Kollar
Súvisiacie články: Part1:Pred žiaľom neujdeš, ani ak sa zastavíš až na konci sveta
Part 2: Zastávka v oblakoch a posledné Zbohom
Part 3: Anchorage, božské mesto smútku
Samota na križovatke a spása v taxíku
Pokiaľ máte otázky, alebo pripomienky, rád ich prijmem na stránke http://www.riko.webnode.sk/ ktorú som k tomuto účelu vytvoril.
