Spev vtákov, ktoré ožijú pred východom slnka, vôňa lesa, prvé lúče predierajúce sa smrekmi. To všetko ma víta za včasného rána za humnom. Tomuto miestu patrí moje detstvo, ktoré s jeho vôňou ožíva. Osličkou prebehnem ostrie a ozve sa štrngot, ktorý počúvam rád.
Vysoká zelená tráva a v nej dve postavy. Malý Riško a jeho dedo, na ktorom spočíva obdivný pohľad dieťaťa. Dedova žilnatá ruka roztancuje osličku po ostrí, tak rýchlo, až sa to dieťaťu zdá nemožné. Potom naostrí aj zmenšeninu kosy, ktorou bude kosiť jeho vnuk. Dve veľké ruky pomôžu dvom drobným detským správne uchopiť kosu. "Pätu drž pri zemi, neber si priveľa, rob len krátke oblúky," opakuje si dieťa dedove rady. Na lúke za humnom stoja v tráve dve postavy. Jedna veľká a mocná a druhá ešte len malá a slabá.
Tráva si líha pod švihom kosy a vzduchom sa nesie tichý šepot ostria. S každým švihom sa vyroja drobné mušky, brániace svoje hniezda. Lúka je veľká a plná života, ktorý prichádza s kosením o domov. Vtáky to vedia a začínajú sa zlietať na hostinu. Hmyz je bez úkrytu.
Napriek dotieravému hmyzu vyzliekam prepotené tričko a striem si s tváre pot. Ostáva mi posledná štvrtina lúky.
Dedo podáva dieťaťu osličku, "namoč si ju, tlač ju dovnútra a po oblúku, musíš to ostrie cítiť". Dieťa sa snaží ostriť rýchlo ako dedo, oslička sa mu šmykne po kose a z ukazováka sa pustí krv. Dedo vytiahne vreckovku a prst obviaže. "Slnko je už vysoko, poď dokončíme to zajtra".
Slnko sa dvíha, vysušuje rosu a pot kropí moju tvár. Za každým švihom kosy sa nesie čoraz ťažší výdych. Keď padne posledný trs trávy slnko je už vysoko na oblohe.
„Zvládol som to dedo. Skosil som ju, tak ako si ma to učil. Skosil som ju celú."
Zo záhumienky odchádzajú dve postavy s kosami cez plece. Vnuk so zakrvavenou vreckovkou na prste, dedo s veselými vráskami okolo očí. „Nič sa neboj, zajtra ju spoločne dokosíme."
