Prešiel mesiac, potom dva a ja som stále nemal predstavu o svojom ďalšom smerovaní. Túlal som sa po uliciach Anchorage, stravoval som sa vo fast foodoch, pral som si v práčovni, býval som na ubytovni na predmestí Anchorage a dúfal vo vyslobodenie z tejto situácie. Hral som sa na Francúza a očakával, že vďaka tomu nájdem ľahšie prácu, ale nestretol som človeka, ktorý by mi rozumel. Aspoň som mal pocit, že si ma nikto nepomýli s Balkáncom, alebo Rusom. Stalo sa mi, že som sa zatáral priďaleko a nevedel som sa vrátiť. Vtedy som si privolal taxík. A práve to ma priviedlo k mojej spáse.
Po Anchorage som chodil s hlavou v oblakoch. V meste ma pútali mrakodrapy, mimo mesta kde boli len nízke budovy, zas vrcholky hôr, ktoré často vyčnievali nad oblaky. Preto sa neraz stalo, že som sa niekde ocitol a nevedel som sa vrátiť. Tak som si našiel nejakú telefónnu búdku alebo som si zavolal taxi priamo z fast foodu či recepcie miestnych ubytovní a hotelov.
Taxikári boli často imigranti, ktorí mali čo robiť s angličtinou, nieto ešte s francúzštinou.
Preto som sa naučil svoju adresu naspamäť. Neskôr som sa nechal vysadiť hneď ako som spozoroval, že som v Downtowne, pretože tam som už okolie ako tak poznal a cestu som našiel aj sám. Bol práve jeden z krajších dní, keď som sa vybral na prechádzku po Earthquake park. Strávil som tam príjemné popoludnie a nechcelo sa mi odtiaľ. Našiel som si miesto s výhľadom na záliv. Pozoroval som hladinu s očakávaním, že uvidím kosatky, ale hladina ostala nehybná až do večera. Odmenou mi bol západ slnka, na ktorý som si ešte počkal. Vracal som sa po Northern Lights a pridával som do kroku, aby ma nezastihla noc. Zazrel som taxík tak som skúsil šťastie a úspešne. Natešený som nasadol, ale na spýtavý pohľad taxikára som odpovedať nevedel. Adresa mi vypadla z hlavy. Vyhŕklo zo mňa len, "Parle vous France?"
"Kurvadrát, to se může stát jenom mne. Ty si jistě jedinej šnekožrút v celé posrané Aljaške. Už aby byla sezóna, to sa na to vyprdnu a táhnu do hor."
Ladná hudba pre moje uši. Konečne človek, s ktorým môžem prehodiť slovo. Usmieval som sa a chlap si bol istý, že mu nerozumiem ani slovo.
"To je výborné, neveril by som, že stretnem našinca"
"Co tó, vy ste Slovak? To je fór, tak kam to bude pane?"
"Kam..., no už dlhšie hľadám človeka, ktorý by mi pomohol zorientovať sa v tejto krajine. Prosím, dovoľte mi pozvať vás na pohárik. Uhradím vám aj všetok ušlý zisk, len prosím neodmietnite."
"To nebude třeba, vlastne pro dnešek už končim. Ale podnik vyberám ja"
"Pravdaže vy, ja tu poznám len zopár fast foodov"
Sedeli sme spolu v bare do rána. On hovoril a ja som počúval. Občas mal pocit, že hovorí priveľa, vtedy sa ma niečo opýtal. Odpovedal som krátko a polopravdou. Nechcel som hovoriť o sebe a on to vycítil. Niekoho by možno historky tohto dobrodruha nudili, ale ja som bol vďačný za každé slovo po sedemdesiatich troch dňoch samoty. Zrejme aj on bol rád, že môže tlachať rodnou rečou. A tak hovoril a hovoril a ja som počúval a počúval.
Volal sa Petr Kodeš. Jazdil dvadsať rokov do tých najodľahlejších častí Sovietskeho zväzu a Kazachstanu. Počul praskať ľad, keď prechádzal cez zamrznuté Aralské jazero a napadli ho Kazachstanský nomádi, ktorí mu chceli vziať celý kamión. Ostatné historky sa týkali už len šľapiek a kolegov kamionistov. Jeho život sa na ňom poriadne odrazil. Mal 43 rokov, ale hádal som mu o desať viac. Bol vychudnutý a vráskavý s dlhými rovnými šedivými vlasmi. Šediny to neboli také, aké vidíme na starých ľuďoch. Tieto spôsobila slnečná páľava, azda aj zlá životospráva. Peter bol fajčiar a trochu aj alkoholik. Trochu preto, lebo za volantom piť nesmel, a keďže ho volant živil, pil sporadicky ale s chuťou. Viackrát spomenul české pivo pričom nezabudol šťavnato ohodnotiť kvalitu toho miestneho piva. A práve pivo bola azda jediná vec, ktorá mu na domove chýbala. K vlasti ho nič neviazalo. Mal ženu, no rozviedol sa. Mal dieťa, no odcudzilo sa mu. Čo môže fungovať u muža, ktorého domovom je kamión, a ktorý neobsedí na jednom mieste dlhšie ako štvrť roka? Takýto ľudia sa nevracajú tam, kde už boli. Život im pretečie pomedzi prsty a umierajú osamotení, ale šťastní so svojou bezvýznamnou slobodou, pretože sú proste takí.
Tento muž bol mojim kľúčom. Vďaka nemu som konečne opustil križovatku a prestal som nečinne stáť na mŕtvom bode. Jeho pomoc bola neoceniteľná, pretože ma naučil prežiť na Aljaške. Pomohol mi odraziť sa od dna. Pre začiatok mi navrhol, aby som sa ubytoval u rodiny jeho dobrého kamaráta. Bude ma to stáť polovicu toho, čo platím na ubytovni a budem mať k tomu aj stravu. Sľúbil, že mi pomôže nájsť do leta nejakú prácu a keď príde leto môžem mu pomáhať ako turistický sprievodca. To bola aj jeho hlavná pracovná náplň a práca, ktorú robil naozaj rád. Neboli to prázdne sľuby z opilosti, Peter ich splnil do bodky, ale o tom zas nabudúce...
Richard Kollar
Súvisiacie články: Part1:Pred žiaľom neujdeš, ani ak sa zastavíš až na konci sveta
Part 2: Zastávka v oblakoch a posledné Zbohom
Part 3: Anchorage, božské mesto smútku
Pokiaľ máte otázky, alebo pripomienky, rád ich prijmem na stránke http://www.riko.webnode.sk/ ktorú som k tomuto účelu vytvoril.