Part 1: Pred žiaľom neujdeš, ani ak sa zastavíš až na konci sveta

Autor: Riko Kollar | 17.6.2008 o 14:20 | Karma článku: 20,59 | Prečítané:  7999x

Keď stojíte len na prahu svojho šťastia. Keď sa prebúdzate v láskavom objatí toho druhého a rovnako zaspávate, rovnako aj snívate počas spánku. Keď v živote už po inom netúžite, len prežiť ho so svojou manželkou, so svojou láskou a s budúcimi plodmi tejto lásky, s deťmi. Keď máte tento jediný sen a osud zariadi, aby sa vám nesplnil a stane sa strašná vec, ktorá presiakne vašim vnútrom a navždy vás naplní hnevom a strachom. Hnevom adresovaným Bohu a teda všetkému, strachom zo života a teda zo všetkého. Vtedy sa môže stať, že sa rozhodnete striasť všetkého vôkol, ujsť kdesi ďaleko, kde už nebudete počuť tú hrozivú vetu "Úprimnú sústrasť", ktorá vás zamrazí a žiaľ z vás neľútostne vytryskne cez slzy. Napriek tomu, že s ním bojujete je to nerovný boj a nedá sa vyhrať. A tak som ušiel na koniec sveta pred svojim žiaľom.

Píše sa dátum 19.11.1996. Dnes mi osud vezme moje všetko, moju milovanú manželku. Tretí mesiac od našej svadby, deviaty mesiac odo dňa, keď sme sa zamilovali. Deň, v ktorom cez vyhasnutý život zhasla aj moja budúcnosť.

Vzali sme sa 23. augusta a svadba sa pre niektorých hostí skončila až pondelok večer. Hodovali sme a pili. Oslávili sme spoločný život ako sa patrí. Boli sme tak zaľúbení a odovzdaní jeden druhému. Katarínu som stretol na kurze horolezectva, ktorý som viedol.Oboch nás priťahoval adrenalín a nebezpečie. Ach...to nebezpečie. Až neľudsky sme sa zamilovali a so svadbou sme ani neváhali. Vzali by sme sa už po mesiaci od nášho prvého stretnutia, keby na nás rodiny nenaliehali, aby sme počkali aspoň kým to stihnú zorganizovať. Trávili sme spolu všetok voľný čas, liezli sme po lezeckých stenách a ja som ju istil. Vždy som to tak chcel, istiť ju. A ona mi vždy vyhovela. Nechcela, aby som sa o ňu bál...čo všetko som mal v pláne, prečo si musela odísť tak skoro.

Je večer, sedím v kuchyni a pijem čaj. Katka mi asi nespomenula, že má dnes v práci poradu. Mešká už cez dve hodiny. Musím jej pripomenúť, že by mi mohla aspoň zavolať, keď sa zdrží v práci. Stôl je prestretý, na šporáku chladnú špagety a ja nazerám z okna za každým autom, ktoré prejde popri dome. Keď začujem brzdy jedného z nich, ponáhľam sa Katke na proti. Som trochu sklamaný, lebo je to môj kamarát Michal. Je šero, podídem k nemu a podávam mu ruku. Jeho ruka je nejaká neistá a keď v tme nájdem jeho pohľad som už neistý aj ja.

Počujem neznámy hlas „Musíš ísť so mnou, niečo sa stalo.". Michalov hlas prepadnutý až niekde v jeho bruchu. Na moje otázky neodpovedá, akoby sa bál, že povie niečo zle. Iba kýva hlavou, akoby mi dobre nerozumel. Odviezol ma sotva päť kilometrov od domu. Najdlhšia cesta v mojom živote a na jej konci okamih, v ktorom sa náš život zrútil ako domček s karát.
...námraza na vozovke, naša Felícia a strom, ktorý trčal kdesi v jej strede,
...policajti, sanitka, plece Michala do ktorého smoklím ako malé dieťa,
...človek, ktorý mi dáva injekciu a ja nakoniec zaspávam.

Vie niekto čo robiť? Čo má človek urobiť, aby sa aspoň na chvíľu striasol všetkých tých myšlienok, ktoré prichádzajú a prinášajú zo sebou tie najhoršie pocity? Pocity hnevu a bolesti,sebazničujúce pocity, ktoré lákajú k samovražde. Katarína mala pre mňa prekvapenie, ale vraj to nebolo ešte isté. Nepovedala mi čo to je, ale asi každému by bolo jasné, že zrejme čakala nášho potomka. Naše šťastie nebolo ešte ani v plienkach a odišlo skôr než stihlo začať. A ja som sa prebudil skôr než som mohol dosnívať svoj sen.

Nepúšťal som k sebe nikoho okrem svojho otca. Bol pri mne stále, ešte aj na záchode sedel na vani, chrbtom ku mne. Zachránil mi život, pretože vtedy som oň viac nestál. Jeho zmysel zahynul. Keď zvonil telefón musel som ísť k nemu spolu s ním. Telefón vyzváňal celé dni. Ľudia mi chceli vyjadriť úprimnú sústrasť, ale ja som o ňu nestál. Nebol som ani na Katkinom pohrebe. Nemohol som. Ubehli týždne a otec sa snažil dostať ma medzi ľudí. Neveril mi, keď som ho presviedčal, že som už ok a môže ma pokojne nechať doma samého. A potom som sa jedného rána zobudil do nového života. Rozhodol som sa odisť preč od všetkého.

Vzal som svoje vyprahnuté srdce a vycestoval som do zabudnutia. Otec ma prosil, aby som to nerobil, ale ja som musel. Behom dvoch dní som sa zbalil, vytiahol všetky úspory z účtu, rozlúčil s rodinou a odcestoval. Kam, to som sa rozhodol až na viedenskom letisku. Vybral som si Kanadu a odtiaľ som chcel pokračovať až na Aljašku. Nikdy som neuvažoval o tom, kam by som chcel vycestovať. Keďže som sa musel rýchlo rozhodnúť, vybral som si koniec sveta. Náhodne a bez myslenia. Môj život bol už len list vo vetre a osud ta malá čierna gulička skackajúca po kolese rulety...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.


Už ste čítali?