Peter je na vozíčku už piaty rok. Bol len čerstvým maturantom, keď sa v osudný letný deň ocitol v rozbitej fábii, ktorú riadil jeho kamarát s čerstvým vodičákom. V aute boli štyria, ale iba Peter mal tú smolu, že z nehody vyšiel s fatálnymi následkami. Zdá sa to až neuveriteľné, že v jednej chvíli mladý človek v tej najkrajšej etape života, plný duševnej a fyzickej energie s jasnými cieľmi, dostane ranu, po ktorej sa všetky túžby, ciele a sny, stratia ako fatamorgána a nasleduje nočná mora. Vyrovnať sa s takýmto hendikepom je priam nemožné. To čo bolo samozrejmosťou sa stalo ohromnou prekážkou v tej najnevhodnejšej etape života. Po takej nehode ste plný nádeje. Čo ostalo z Petrovej nádeje po piatich rokoch bez zmeny jeho situácie, nevedno.
Keď sme to Petrovi povedali neubránil sa slzám. Ja aj môj dobrý kamarát Michal sme vedeli o jeho túžbe cestovať za hranice Slovenska. Nikdy nebol ďalej ako v Bratislave a pri jeho situácii ani nedúfal, že sa v dohľadnej dobe niekam dostane. Museli sme do seba naliať pár pív, aby sme sa ubránili dojatiu, ktoré sa na nás z Peťa v tej chvíli prenášalo.
Cieľ cesty mali byť Talianske Dolomity, konkrétne Madonna diCampiglio. Niekoľko dní pred odchodom Peter hľadal na internete všetky dostupné informácie o danej oblasti. Na nás bolo naplánovať cestu tak, aby bola pre Petra čo najpohodlnejšia. Zredukovali sme batožinu na minimum, aby sme mali v kufri dosť miesta na vozíček. Rozvrhli sme si prestávky medzi najlepšie čerpacie stanice s bezbariérovými toaletami. V Rakúsku sú na čerpačkách bežné malé záchody tri v jednom, pre mužov ženy aj invalidov. Sú pritesné aj pre zdravého človeka. Naopak, dajú sa nájsť aj do detailu prepracované záchody a práve tie sme si vytipovali. Pri jednom z nich, niekde pri rakúskom Linzi, sme čakali na Peťa asi štvrť hodinu. Začali sme mať oňho obavy, keď konečne vyšiel vysmiaty ako mesiačik na hnoji. Niečo také totiž ešte nezažil. V tej bezbariérovej toalete, podľa jeho slov, znel spev vtákov, po stenách tiekol vodopád, všetko sa lesklo čistotou a na záchod tam mohol ísť človek s akýmkoľvek postihnutím vďaka akémusi žeriaviku, ktorý dokáže uchopiť okolo pása a posadiť na misu. To ako sa Rakúšania správajú k svojim invalidom Peťa príjemne prekvapilo. Rakušákom teda nebudeme závidieť len kvalitné cesty, rozumné dopravné značenie, švédske stoly a krojované devy na benzínkach, ale už aj komfortné bezbariérové toalety.
Celú cestu nám pršalo, až po Innsbruck. Za Euromostom sme prekročili pohorie a pred nami sa otvorila krajina zaliata slnečnými lúčmi. Sever Itálie pripomína architektúrou stavieb a rázom krajiny skôr Tirolsko. Po jedenástich hodinách cesty sme sa ubytovali v malom talianskom mestečku. Čakali nás tam nepríjemné správy. Na najbližší týždeň hlásili náhlu zmenu počasia, mali sme očakávať pokles teploty a dážď. Bolo to o to horšie, že predpoveď počasia v tejto oblasti velmi často vychádzala. Neodradilo nás to a na druhý deň sme pokračovali v pláne, čakala nás Madonna diCampiglio.
Ráno sme boli s Michalom plný obáv, ako to s počasím v ten deň dopadne. Nebo bolo sivé a slnko len slabo presvitalo cez mraky. Madonu nebolo vôbec vidieť. Boli sme z toho mrzutí. Napriek tomu sme sa pobrali na horu v nadmorskej výške asi 3500metrov. Mimo lyžiarskej sezóny sa tam turisti veľmi neženú a väčšina vysokohorských hotelov je do zimy zavretá. My sme náhodou našli jeden, ktorý bol otvorený. Práve sme sedeli pri horúcej čokoláde, keď na nás zasvietili vytúžene lúče slnka. Mraky behom hodiny rozfúkal vietor a výhľad bol stopercentný. Madonna sa nám ukázala v plnej kráse tak, ako aj okolitá krajina úžasne pomaľovaná začínajúcou jeseňou. Nevedno komu, alebo čomu, ale zato slnko nad Madonou, ktoré nám spríjemnilo krátku životnú chvíľu, som vďačný.
Peťo je jasným dôkazom toho, že pripútaním na vozíček sa život nekončí. Tento rok postavil v záhrade altánok a gril. Ten altánok je asi pre pätnásť ľudí a je prepacovaný do detailu, vedľa je gril postavený do takej výšky, aby ho Peťo mohol obsluhovať. Oboje postavil svojpomocne kúsok po kúsku. Samozrejme, že všetko nemohol zvládnuť úplne sám, ale keby mohol, postavil by to sám. Keby mohol prevrátil by svet hore nohami. Vedia to všetci, čo ho aspoň trochu poznajú. Je ochotný každému pomôcť aj napriek svojmu hendikepu. Nie napriek nemu, ale práve preň. Čím dlhšie ho človek pozná, tým viac v ňom rastie pocit, že v porovnaní s množstvom "chodiacich" ľudí naokolo,vie Peťo lietať.
