Prechodnú prácu som mal nájsť v meste Homer, juho-západne od Anchorage. Čakal som monotónnu prácu v nejakej továrni na spracovanie rýb. Viac-menej som si to išiel na pár mesiacov odtrpieť, kým sa nezačne sezóna a budem pracovať pre Petra. Nemal som ani najmenšie tušenie, že budem v mori chytať halibuty. Teda slovo chytať mi k týmto rybám nikdy nesedelo. Niekedy až 400 kilové jedince sa v mori nechytajú, ale sa z neho ťahajú. Väčšina rýb vážila od 50 do 150 kíl a vyťahoval ich jeden až dvaja chlapi pomocou veľkých hákov. Musel som sa naučiť veľa vecí. Prekonať odpor k zabíjaniu a rezaniu rýb, prekonať strach z rozbúreného mora a vĺn, ktoré ma mohli kedykoľvek zmiesť z paluby. Niekedy som mal pocit, že sa naša loď potápa, lebo paluba bola na úrovni morskej hladiny. Rovnako nepríjemný bol chladný a vlhký morský vzduch, ktorý sa človeku dostal až pod kožu. Prvé týždne som vôbec nespal, pretože suchozemská krysa si len ťažko zvyká na neustále kolísanie lode. V konečnom dôsledku som sa etabloval a prispôsobil životu na mori. Rád si na túto skúsenosť spomínam, i keď prácu rybára by som si už nezopakoval za žiadne peniaze a vyplávať na more som ochotný už len rekreačne.
Pohodlie u pohostinnej rodiny Petrovho priateľa Patricka Gobricka som si užil iba počas prvých troch týždňov. Počas nich sa zbierali skupiny rybárov, ktorí mali vyplávať na viacerých lodiach. Z Homera až do Beringovho mora, zastávka v Naknaku na vyloženie úlovku a potom späť do Homera. Tie dva týždne mi pomohli hlavne duševne. V rodine, u ktorej som býval, boli priateľskí všetci od manželov Patricka a Saskii cez deti Ryana a Patrika-juniora až po rodinného miláčika belgického ovčiaka, ktorého všetci volali Uzi. Aj keď som sa konečne naučil niekoľko fráz z angličtiny, moja komunikácia bola strohá a keby nebolo Ryana, ktorý na strednej študoval francúzsky jazyk, bol by som nahratý. Asi aj preto som si s Ryanom veľmi dobre rozumel. Ryan bol neuveriteľne vnímavý a zručný chalan. Krásne maľoval krajinky, čo bola v Homeri bežná záľuba, vyburcovaná prírodnou krásou tohto miesta. Viac, ako krajinky, mu išli portréty a možno ešte aj dnes niekde visí obraz, na ktorom sedím ja a Uzi na drevenej podstienke. Sľúbil mi, že ho nikdy nepredá a môžem si poň kedykoľvek prísť. Malý Ryan má dnes už dvadsaťšesť rokov. Je o pár rokov starší ako som bol ja v dobe, keď som býval u jeho rodiny. Ryan mi veľmi pomohol s angličtinou a ja jemu na oplátku s francúzštinou. Napriek krátkemu času, ktorý som strávil v rodine Gobrikovcov sa medzi nami vytvorili priateľské putá. Viem, že by ma spoznali a prijali aj dnes po toľkých rokoch, no ešte radšej by som ich prijal a pohostil na oplátku ja. Bolo mi s vami veľmi dobre Gobrikovci.
Idylka sa skončila a začala sa tvrdá drina. Nastúpil som na loď, kde nás bolo dokopy šesť. Chlapi, ktorí sa už nejaký ten piatok poznali, ma prijali „asi dobre". „Asi" hovorím preto, že som z ich rybárskeho argotu rozumel len málo a viac som vnímal tváre a priateľské podania rúk, ako slová. Do dnes neviem, ako sa kto volá, lebo každý mal svoju prezývku. Klauna robil na lodi nízky svalnatý chlapec, ktorého volali Shocker. Shocker húlil trávu, ktorá je na Aljaške napodiv legálna. Ďalej tu boli chlapi s prezývkami Crab (museli by ste ho vidieť :D), Bady (chlap silný ako vôl), Emtycloud (snílek a rojko), kapitána volali Hook. A nakoniec pre mňa najzaujímavejší člen posádky, ktorého volali Compass. Compass pochádzal z kmeňa Atabaskov a dokázal určiť póly, čas a počasie kdekoľvek na Aljaške. Život v divočine vymenil za život v meste. Na lodi zastupoval kapitána, ktorý by sa často bez jeho pomoci nezaobišiel. Tento človek ma fascinoval viac ako celá Aljaška. Mal zmysly, ktoré Európan ako ja, či aljašský prisťahovalci už dávno stratili. Aj keď jeden mu predsa len chýbal. Bol to zmysel pre humor. Vtipu porozumel, ale nezasmial sa na ňom. Úspech bol, keď pohol aspoň brvou, vtedy sa mu ten vtip páčil. Neprejavoval emócie, ale usmial sa, keď nad nami letel orol a modlil sa, keď sa na oblohe objavila polárna žiara.
Mňa volali skrátene Riko, no neskôr som začul čosi ako otter, čo znamená vydra. Neviem čím som si to zaslúžil, možno malá pomsta za to, že som fľašu s pálenkou poslal vždy ďalej, tak ako to robil aj Compass. Jemu to nikto nezazlieval, lebo bol indián a nebol zvyknutý chľastať, no mne to akosi nechceli odpustiť. Compass mi povedal, že si z toho nemám nič robiť:
„Kto chce s (morskými) vlkmi žiť, musí s nimi viť, ale nikto nehovorí že aj piť,"
Bol som rád, že je Compass na lodi spolu so mnou. Nie preto, že by som mal problém s ostatnými rybármi, ale preto, že bol pre mňa záhadný a teda aj zaujímavý. Už som spomenul, že disponoval zmyslami, ktoré človek v evolúcii dávno stratil. V slnečný deň vycítil búrku a jej príchod určil na hodinu presne. Rozhodoval o tom, kde budeme loviť a ako dlho, ktorým smerom sa vydáme a kedy vyložíme náklad. Hovoril veľmi málo a tvrdil, že človek, ktorý priveľa rozpráva nemôže počuť vlastné myšlienky a preto hovorí do vetra, teda zbytočne. A skutočne, keď Compass niečo povedal všetci stíchli a načúvali. Na istú udalosť s Compassom si spomínam veľmi rád. Bola jasná noc a chlapi už chrápali na pričniach. Ja som mal zas jednu z tých nocí, kedy som nedokázal spať. Všimol som si, že Compassova pričňa je prázdna. Vyšiel som na palubu, kde ma čakalo úžasné divadlo. Compass stál na prove, mal ruky skrížené na prsiach a chladným vzduchom sa niesli slová modlitby v jazyku Atabaskov. Nad jeho hlavou sa dialo čosi, čo som videl prvý krát v živote. Polárna žiara, slabozelená hra slnečného vetra. Osvetľovala more a mňa mrazilo po celom tele.
„Aj ty máš rád zázraky?", prebral ma Compass, bez toho, aby odtrhol zrak z oblohy a skôr než som stihol niečo povedať, pokračoval,
„Ľudia z môjho kmeňa verili, že na nebi vidia pochodne, ktorými naši predkovia osvetľujú most do nebeskej ríše, aby duše mŕtvych našli cestu. Ja viem, že v tom má prsty slnko, ale keď sa svetlá rozžiaria, neubránim sa modlitbe za svojich predkov....a teraz choď spať. O štyri hodiny ťa zobudím. Príde veľká búrka, bude potrebná každá ruka."
Mlčky som poslúchol. Tak dlho rozprávať som ho ešte nepočul. Ľahol som si na pričňu a chvíľu som sa pokúšal spomenúť si na nebeskú žiaru. Neúspešne, zaspal som.
Prebral ma krik. Loď sa prudko kolísala a do kajuty pretekala voda. Compass sa nemýlil, prišla poriadna búrka...
Richard Kollar
Súvisiacie články: Part1:Pred žiaľom neujdeš, ani ak sa zastavíš až na konci sveta
Part 2: Zastávka v oblakoch a posledné Zbohom
Part 3: Anchorage, božské mesto smútku
Pokiaľ máte otázky, alebo pripomienky, rád ich prijmem na stránke http://www.riko.webnode.sk/ ktorú som k tomuto účelu vytvoril.